Cu Chi tunels

Moje plány pre posledný víkend boli veľké. Chcel som navštíviť mesto Dalat, situované v horách, ale kolega, ktorý odtiaľ pochádza nemohol ísť so mnou, a cestovať samému 300 km (čo po vietnamských "necestách" znamená 7 hodín) mi neodporúčali. Spýtal som sa ešte ďalšieho kolegu, či nemá cez víkend čas a nakoniec sme sa dohodli, že v sobotu môžme kdesi skočiť. Nachystať sa o ôsmej vyrážame. Za rána na motorke bolo ešte trochu chladno, ale ja som zvyknutý na iné teploty... Niečo pod 25°C nie je až taká veľká zima. Teplota však veľmi rýchlo stúpala, takže som sa nebál, že mi bude chladno. Pretláčali sme sa v množstve motoriek nákladiakov, až sme sa dostali za predmestia Saigonu. Tam už nás vítala typická scéneria tejto oblasti. Ryžové polia popretkávané zavlažovacími kanálmi. Vychutnával som si túto cestu a nasával som vietnamsky vidiek plnými dúškami. Po dvoch hodinách cesty sme dorazili na miesto, ktoré je slávne odbojom vietnamských partizánov, ktorí si v tejto oblasti za dlhé roky vybudovali siete tunelov o dĺžke 200 km. Túto trojúrovňovú sieť obidlí, a bunkrov začali budovať roľnícky bojovníci na konci štyridsiatych rokoch, ešte počas vojny proti Francúzku.



Táto unikátna sieť tunelov obsahovala všetko potrebné pre prežitie. Nemocnicu, školu, kuchyne, ubytovne, studne, komíny a vetracie šachty... Tieto tunely boly opäť používané neskôr vo vojne s USA. Toto miesto bolo najviac z celého Vietnamu ostreľované a bombardované. Nevybuchnutú muníciu miesni rozobrali a vyrábali z nej vlastnú, ktorú používali v odboji. Známky podzemného života boli na povrchu takmer neviditeľné. Všetko dôkladne zamaskované, ako aj tento vchod do podzemného bunkra, z ktorého v čase potreby strieľali na nepriateľa.



Ty kokso tak to je riadne malý vchod. Tam by som sa v živote nezmestil.



V tom moje myšlienkové pochody prerušuje pozvanie sprievodcu, aby som to šiel vyskúšať. Očividne som nebol miestny a nebol až taký tučný. Bol neodbytný a tak som sa nechal ukecať a ukázať mu, že to nejde. Počúvam taktiku, boky na uhlopriečku a potom ruky nad hlavu aby ramená nebolil až také široké a...



Dokázal som to, hoc moja postava má ešte ďaleko od priemerného vietnamca.



Pohľad do jedného z tunelov. Tie pre zahraničných turistov boli mierne zväčšené, aby mohli nimi prejsť aspoň niektorí. Aj tak som musel chodiť riadne skrčený, pre objemnejších, nepriechodné :-(



Potom ešte návšteva chrámu pamäti mučeníkov Ben Duoc.





Vo vnútri oltár s bustou Ho Chi Minha, pred ktorým tleli vônne tyčinky.



Po chvíli sem prišla skupina mladých vojakov, aby vzdala úctu tomuto slávnemu človeku.



Za pagodou sa nachádzal tento "Symbol národného ducha".



Ešte fotka na záver a ideme preč.



Úspešne sme odignorovali možnosť zastrieľať si zo samopaľa AK-47. Nejako ma tie zbrane nezaujímajú. Radšej som si vychutnával prírodu, ktorá sa tu po 4Otich rokoch obnovila veľmi pekne. Opúšťame areál a v myšlienkach sa pohrávam s tým ako sa vyhnúť motorke. Na úzke sedlo nie som až tak zvyknutý. Nemám však inú možnosť, štartujeme a nasadám. Odmenou mi však bolo, keď sme konečne zastali pri ryžovom poli, ktoré práve dozrievalo.



Potvrdzujem, ryžové pole je celý čas pestovania zaliate vodou. Presvedčil som sa o tom na vlastné oči. Tu je dôkaz.



Hneď cez cestu na druhom poli ryža začínala ešte len rásť.



Trochu ma zarazilo, že tento biedny domček bol obývaný. Zazrel som v ňom zvedavú detskú tvár, ktorá nakukla von cez škáru, že čo sa to deje pred ich domom.

Saigonská ZOO a okolie

Ďalšiu nedeľu som sa po kostole vybral pozrieť miestnu botanickú a zoologickú záhradu, ktorú založili Francúzi v čase ich okupácie. Šľachtili tu dovezené plodiny, ktoré chceli pestovať v Indočíne (kávu, kakao, vanilku...) a tiež v týchto miestach odchovávali exotické zvieratá, ktoré potom prevážali do zoologických záhrad po celom Francúzku.



Tešil som sa, že si trochu oddýchnem od všadeprítomného zvuku motorov a trúb. Vošiel som dovnútra a pripadalo mi to skôr ako v zábavnom parku. V diaľke som počul viacero druhov reprodukovanej hudby. Počiatočné sklamanie som zahodil za hlavu a pokračoval som v prehliadke. Obzrel som pavillón so žirafami a potom som míňal ohrady so zvieratami z afrického kontinentu...





...a hneď vedľa nich sa nachádzal zábavný park s množstvom kolotočov. :-(



Obišiel som kolotoče a vošiel som do pavilónu plazov, v ktorom mali najväčšie zastúpenie leguáni.





Pri východe von, som si všimol množstvo ľudí, ktorí stáli pri pódiu, tak som sa šiel pozrieť aj ja. Dvojica artistov predvádzala aj takéto nemožné kúsky. Keď stáli na rovinke ešte som tomu ako tak rozumel, ale keď sa rozbehli hore schodami, to už som tŕpol aj spolu s ďalšími divákmi.



Ďalšou vecou, ktorej som nerozumel bolo pohupovanie sa slonov v prednej časti výbehu a pozerajúc sa na návštevníkov. Toto som v Európe nevidel. Neskôr mi kolega vysvetlil, že slony boli dlhé roky priviazané reťazami. Teraz už nie sú, ale prestupovanie na jednom mieste im ostalo.



Levy spaly ako obyčajne. Veď čo iné budú robiť v takom teple.



Za pozornosť stála ešte krokodília záhrada. Niektoré kúsky boli naozaj blízko, skoro na dotyk, ale neodvážil som sa...





Tento krokodíl čakal na svoju obeť, ale miestni sa rozhodli, že ho chcú vidieť niečo urobiť.



Ku koncu prahliadky som ešte zablúdil do časti, v ktorej bolo sústredené množstvo bonsajov a inej zelene, ktoré vhodne dopĺňali scenériu.



Nakoniec sa tam dali nájsť aj pekné zákutia, kde sa dalo trochu pokochať.





Opúšťam ZOO. Navštevujem túto pagodu, ktorá je situovaná hneď pri východe.



A oproti bolo situované Múzeum vietnamskej kultúry. Veľké množstvo artefaktov, dosvedčuje bohatú históriu tohto národa,...



...ktorý bol však viac ako tisícročie pod nadvládou národov, ktoré si ho chceli podmaniť. O veľkej inenzite bojoch svedčia aj tieto delá.



Ešte návšteva Saigonského divadla vodných bábok, ktoré je v areáli a šiel som si už konečne oddýchnuť na hotel.

Delta Mekongu

Ďalší víkend sme sa vybrali na výlet pozriet slávnu Deltu Mekongu. Tešil som sa, že si obzriem krásy tohto kraja, ale chcel som sa pozrieť aj na biedu miestnych ľudí, ktorí žijú v najúrodnejšej časti krajiny, ale paradoxne prežívajú v najväčšej biede. Väčšina žije len z toho čo dopestuje a predá ďalej. Nie sú tu žiadne firmy, ktoré by dávali ľuďom prácu a tým pádom aj možnosť lepšie si zarobiť na živobitie, pretože výkupné ceny potravín, sú ako všade na svete nastavené príšerne nízko. Ale poďme pekne po poriadku. Cestou autobusom som obdivoval nekonečné ryžové polia. Niektoré boli zožaté, iné už dozrievali, a na ďalších sa z vody začali vynárať prvé výhonky ryžových kláskov. Keby sme tak mohli zastaviť a pozrieť si ryžové polia zblízka. Nemôžem, autobus nemožno len tak zastaviť, hádam niekedy inokedy. Autobus nás doviezol do prístavu, kde na nás čakala menšia turistická loď. Nastúpiť, odraziť od brehu,... Pustili sme sa dole prúdom a postretali sme zopár turustických lodí ďalších spoločností,...



...ale aj takéto plávajúce čudá, ktoré na prvý pohľad vyzerali, že už majú byť niekoľko rokov na šrotovisku, ale na Mekong to asi stačí.



Miestny ľudia sa živia aj rybolovom, výstižnejšie povedané chovom rýb v takýchto farmách, ktoré sú hneď pri ich „houseboatoch“.



V jednej takejto farme žije častokrát aj 10 tisíc rýb, ktorých výkupná cena je cca 1 USD za kilo.



Trochu krajši pohľad sa nám naskytol na tento plávajúci hotel.



Plavbu loďou sme niekoľkokrát prerušili a šli si pozrieť na breh rôzne turistické atrakcie.



Boli nimi aj včelia farma, ale aj výroba ryžového papriera, ktorý sa s obľubou používa v miestnej kuchyni na prípravu rôznych závitkov.



Na jednej z týchto zastávok sme mali aj obed. Pred našimi očami robené závitky plnené rybím mäsom a zeleninou. Ako ináč s ryžou. Trochu ma prekvapila ryba položená v neobvyklej polohe, ale má to svoj hlbší význam. Ak sa ryba uloví a je položená nabok, stále sa hádže zo strany na stranu a je nepokojná. Ale keď sa zorientuje do vertikálnej polohy, už sa to nedeje. Preto aj rybu servírujú vo vertikálnej polohe, aby bolo mäso „pokojnejšie“ a chutnejšie.



Potom sme loďou plávali úzkym kanálom, ktorý v sebe ukrýval krásne zákutia lemované palmami. Táto časť plavby sa mi obzvlášť páčila.



Naša nemecko-slovenská výprava bola iba jednou zo skupín našej medzinárodnej posádky, ktorá sa plavila Vietnamskými vodami.



Opäť vylodenie na breh, kde nás čakali konské záprahy,...



Tie nás previezli kúsok ďalej, na ukážku tradičnej hudby, ktorá pochádza z delty Mekongu. Hudbu mám rád, ale táto ma nijako neoslovila. Radšej som sa natiahol do hojdacej siete a jemne ignorantsky sa hojdal a odpočíval. Po chvíľi odpočinku sme už sadali do maličkých „bezmotorových“ lodí. Aká romantika,...



Ale hneď ako sme presadli na našu väčšiu loď, miestni lodivodi naštartovali motory a už sa vracali naspäť na svoje pôvodné stanovisko. Vtedy som si uvedomil to divadielko, ktoré hrajú na všetkých turistov. Ešte zastávka na ukážku výroby kokosových karameliek. Orechy sa vylúpnu, nastrúhajú, a vylisujú. Šťava sa potom varí, zkaramelizuje a postupne tuhne. Na záver sa masa vyberie, nakrája a cukríky sú na svete. Potom už len zabaliť a predať. Všetko pod jednou strechou.



Zopár si ich kúpim a vraciame sa na loď, ktorá nás už vezie priamo do prístavu. Presadáme na autobus, sledujem pekne rozparcelované ryžové polia, ale unavený nakoniec zaspávam. Zobúdzam sa až na prerušované státie a posúvanie autobusu v zápche pred Saigonom.

Čo napísať na záver?
Tento kraj skrýva krásne zákutia, ale aj biedu miestnych ľudí. Slovenská katolícka charita tento rok naštartovala projekt adopcie detí na diaľku, práve z dedín delty Mekongu. Tieto deti častokrát nemôžu chodiť do školy, pretože škola je ďaleko a nemajú na ňu peniaze. Viac o tomto projekte nájdete na tomto linku:
Adopcia na diaľku Charita - Vietnam

Návšteva u bratov Saleziánov

Ešte pred odchodom do Vietnamu som kontaktoval svojho priateľa Paľka v Turíne, ktorý tam má veľmi dobrého spolubrata z Vietnamu. A tak som ho poprosil, aby mi pomohol sprostredkovať stretnutie s miestnymi bratmi. Po niekoľkotýždňovom očakávaní mi v sobotný podvečer konečne zazvonil telefón,... Ale telefonovať anglicky s miestnymi je dosť veľké umenie. Viac menej sme si nerozumeli, a tak mi napadlo, že sadnem do taxíka a on mu vysvetlí cestu po vietnamsky a šofér ma tam zavezie. Skvelý nápad, sadol som do aute a sledoval rušný život okolo, a sem tam som pozrel na hodinky a taxameter. Po pol hodine cesty (13km) a nakrútených 220.000 vietnamských dongov (cca 8€) som začal pochybovať o geniálnosti tohto nápadu a opäť som si uvedomil veľkosť tejto metropoly. Neskôr som zistil, že Saleziáni tu majú okolo 20 diel a ja som stál pred jedným z nich.
Pri bráne ma vítal môj nový priateľ diakon Joseph Nguyen Xuan Quang. (v skratke iba don Joseph). Pozval ma dovnútra a spravil mi menšiu exkurziu. Po nej som sa porozprával s miestnymi mladými, ktorí boli zo mňa unesení. Nie že by som bol až taký „in“, ale bol som pre nich atrakcia, pretože som „iný (biely)“. A začal nekonečný kolotoč otázok: What’s your name?, How do yo do?,... Zdalo sa mi, že som ich počul najmenej sto krát... Ale aj napriek tomu som sa pri týchto mladých oblečených zväčša vo futbalových dresoch obľúbených európskych klubov, cítil veľmi dobre, skoro ako doma. Asi to bolo preto, že som opäť cítil niečo, čo je môjmu srdcu blízke. Sú to mladí, ktorí spoznali ducha don Boska, ktorý už viac ako 180 rokov oslovuje životy mladých po celom svete. Na záver som sa šiel s prejsť s mladými do blízkeho okolia a zdalo sa mi to priam neuveriteľné, že naša cesta viedla popri piatich kostolov. (Ich intenzita bola vyššia ako na námsestí v Trnave :-) Na moju otázku mi bolo odpovedané, že kostoly boli postavené pred pár desaťročiami, keď utekali katolíci z komunistického severu a nachádzali svoje miesto tu na predmestí Saigonu.

Ďalší deň ma pozvali na detskú svätú omšu, ktorá začínala o 6:00. Takto skoro som v nedeľu už dávno nevstával. (Niečo po piatej) Zážitok z kostola ma veľmi oslovil, všetci v školských uniformách. Naozaj pekný pohľad.



Po svätej omši som bol pozvaný na raňajky, čomu som sa veľmy potešil, lebo už mi aj dosť škvrkalo v bruchu. Jediným chodom bola tradičná polievka s dlhými rezancami Pho Gá. Posilnení sme vyšli von a nechápavo som pozeral čo sa robí. Všetci mladí nastupovali na ihrisku, čo je tu celkom bežné. Podobné rituály som zazrel aj v iných miestnych školách, ale vtedy mali všetci na krku červené pionierske šatky.



V duchu som sa pýtal čo sa bude diať, ale pochvíli som dostal odpoveď na moju otázku. Skupinky detí sa postupne rozišli nájsť si miestečko, kde mali čosi podobné ako hodinu náboženstva.



Na jednu si ma aj zavolali, aby som čosi povedal o sebe. Tak som sa im priznal, že mám rodinku a že som jedným z nich, pretože som svoje detstvo strávil u saleziánov a aj teraz sa tam veľmi rád vraciam,...



Katechézu vystriedalo čosi praktické aplikovateľné pre ich životy, keď im tento sympatický mladík hovoril o nástrahách virtuálneho sveta...



Trošku unudený z počúvania iba vietnamského jazyka, som si šiel kúpiť ľadovú kávu a hneď za bránami kostola ma prekvapila takáto rušná ulica, kde ste mohli kúpiť úplne všetko na nedeľný obed.





Alebo radšej rybu? Žiaden problém. Zaručene čerstvé, niektoré sa ešte na misách hýbali.



Pohľad z ulice na saleziánsky kostol. Ak by ste náhodou šli okolo, môžete sa zastaviť. :-)



Po mojom návrate sa už chlapci za zvukov futbalových hymnických piesní rozdeľovali do družstiev. Ešte úvodná fotka a turnaj sa môže začať.



Rozlišovačky majú, ale to hádam nechcú hrať v sandálach a šľapkách? Jasné že nie. Aby náhodou nikomu neublížili, všetci sa vyzuli a hrali naboso.



Ťažko pochopiteľné pre Európana, upokojujem sa tým, že to hrajú iba deti, ale ak nastúpi dorast tak to bude určite iné. Nie nebolo. Neviem si predstaviť svojich 80 kíl behať bosý po betóne, veď to sa ani nedá. Alebo áno?



Tu je don Joseph s mladými, ktorí ho majú určite veľmi radi. Ktovie či sa ešte stretneme.



Pred obedom sa turnaj skončil a všetci šli domov na obed. Ja som sa naobedoval s bratmi a potom sme spolu s don Josephom šli na kávu do krásnej oázy v tejto neusporiadanej džungli domov, malých obchodíkov, trhov a všakovakého neporiadku. Objednali sme si ako tradične - Kafé Só Da. Vietnamská káva, ktorá je pripravená špeciálnym spôsobom prekvapkávania silného druhu vietnamskej kávy do pohára s kondenzovaným mliekom. To sa potom spolu zamieša a vleje do pohára naplneného ľadom. Celkom jednoduché, ale nenapodobiteľné a výborné.



Vianočná výzdoba mi najmä kvôli teplu, ktoré tu zažívam pripadá neuveriteľná Naozaj sa blížia vianoce? Nechce sa mi tomu veriť.



Tento víkend ma na vietnamské pomery vyšiel pekne draho, ale poviem Vám stál za to...