Víkend pri mori (19.-20. 11. 2011)

Minulý víkend sme plánovali prežiť pri mori. Tak sme sa ráno vybrali do prístavu kúpiť si lístky na loť. Plánovali sme vyraziť o 8:30 ale loď bola vypredaná, tak sme si kúpili lístky na najbližšiu voľnú. Tá bola až o 10:00. Tak sme skočili ešte na kávičku. Objednal som si espresso. Už som ho nepil aspoň dva týždne. Všade len vietnamské kávy, ale veľmi dobré, o nich niekedy nabudúce. Všetko OK, ako v európskej reštaurácii. Tyramisu chutilo trošku inak, ale padlo nám vhod.

Posilnení vchádzame do prístavu, nejaký miestny na móle nás nechce pustiť, a posunkovou rečou nás posiela späť do pokladne... Tam sa dozvedáme správu, ktorá nás veľmi rozhorčila. "Loď je zrušená." Štyria cudzinci (akoby z iného sveta - a to sme len z Európy) sa na seba pozeráme, že čo sa deje. Ako môže byť loď zrušená, keď si si kúpil na ňu lístky. Nemecký kolegovia škaredo nadávajú. Ja sa držím, nepridávam sa k nim, ale vo vnútri ma to tiež veľmi štve, hovorím si toto zažiješ len vo Vietname.
Ponúkli nám lístky na najbližšiu voľnú loď, ale tá bola až o 11:30. To sme si povedali, že si ich kúpime a už nikde z prístavu nejdeme a nenecháme sa predbehnúť nikým a tak sme čakali 1,5 hod v prístave, kým sa konečne nalodíme.

Vung Tao
Asi po dvojhodinovej plavbe sme dorazili do prístavu. Taxíkom sme sa dopravili na pláž. Hľadali sme niečo pod zub. Aby si aj naše chuťové poháriky a žalúdok užili mora, tak sme sa rozhodli pre plody (dary) mora. Tie sú tu najčerstvejšie a asi aj najlacnejšie. Krevety a chobotničky chutili delikátne. A tak posilnený na tele vydali sme sa na pláž. Voda bola veľmi teplá a pri spomienke na mesiac november ma to hrialo ešte viac. Vyšantili sme sa vo vlnách a počkali na "vietnamsko-slovenského kolegu", ktorý bol zajednať ubytovanie. Jedna izba pre dve osoby 200 tisic dongov (cca 7 Eur :-) Pre bielych, by to bolo samozrejme o trochu viac.



Po osviežujúcej sprche sme sa šli pozrieť na večeru, samozrejme, čo nám more nadelilo. Stánky s jedlom sa prehýbali pod rôznymi druhmi morských živočíchov.



Toto mám jesť? V duchu som sa pýtal, a zároveň si aj odpovedal, že ak nie dnes, tak už potom neviem kedy. Objednali sme si asi kilo mušlí a kilo chobotníc.





Čuduj sa svete, celkom mi to zachutilo, ale pre istotu som to všetko zajedal sladkými zemiakmi.
Po večeri som si šiel sadnúť k moru a vychutnával si tú silu, ktorá prichádza v prílive. V diaľke svetlá rybárskych lodí a ja v tichu ďakujem Bohu, za to všetko úžastné čo pre nás stvoril.

Táto neopísateľná energia ma hneď navnadila prísť na pláž a pozrieť si východ slnka. Dostal som však akúsi milnú informáciu a bol som na pláži hodinu pred východom slnka. Všade naokolo samá tma a ja som sa túlal hlavnou ulicou a pozoroval životy predavačov, ktorí ako by nemali ani svoj domov a spávali vo svojich stánkoch na ulici.



S pribúdajúcim časom sa rozplynuli aj moje nádeje na gýčový východ slnka, pretože bolo zamračené. Ale domorodcom to nejako nevadilo. Oni si užívali ešte dozvuky prílivu a kúpali sa.

.

Pokúšal som sa napísať odkaz aj svojej manželke Janulke, ale dlho to tam nevydžalo, more to zmazalo velmi rýchlo.



Ale poučil som sa, ďalší odkaz som už napísal trochu vyššie.



A ešte jedna dokumentačná, že som tam naozaj bol.



Pri pohľade na hodinky som si uvedomil, že by som sa mohol ešte trochu natiahnuť. Veď do oficiálneho budíčka našej skupiny som mal ešte čas. Po prebudení opúšťame "penzión" priamym smerom sa vydávame na pláž. Cestou si dáme v pouličnom stánku "európske raňajky", bageta, syr a čosi podobné ako praženica. A ako ináč vietnamska kávička s kandizovaným mliekom a ľadom (Cafe Số đã). Hneď po raňajkách sa vydávame do vĺn juhočínskeho mora, ktoré je príjemne teplé. Chvíľu som si zaplával a za pár minút, som sa vyvalil na breh ako veľryba, ktorá uviazla v plytčine. A ako tak ležím, vlnky sa so mnou hrajú, všimla si ma skupinka vietnamských mladých, a volajú ma, či nejdem s nimi hrať volejbal. Prehovorili ma, ale na môj obľúbený šport sa to vôbec nepodobalo. Bolo to trápne hádzanie si lopty do kruhu tak, aby to nechytil ten v strede. Ale aby som im urobil radosť, tak som ostal. Celkom som sa do toho zahryzol, a hral som doslova "o zlomkrky". Pri jednom naháňaní za loptou mi napadlo, že tam budem rýchlejšie, keď sa hodím do vody a doplávam. A tak som skočil...
Hlava narazila na dno a seklo ma v krku. Skúsim sa otočiť napravo a naľavo, síce s bolesťami, ale ide to. Ďakujem Bohu za to, že to nedopadlo horšie. Postavím sa a voda mi siahala po kolená. V duchu krútim hlavou a hovorím si, to som ale riabny blbec. Nešiel som hrať futbal, aby som si neublížil a skoro sa zabijem v polmetrovej vode. Rozlúčil som sa s domorodcami a pridal som sa k našim, ktorí plávali vo vlnách. Po pol hodinke pozriem na hodiny a uvedomím si, že už musíme ísť preč, aby sme stihli našu loď, ktorá varážala už o 11:30. A to sme si lístky kúpili vpredvečer, na čo najneskorší čas odchodu.

Hľadám miesto kde sa osprchovať, pýtam sa, nasmerovali ma do jednu z mála budov na pláži. Červený kríž na stene budovy budil dojem, že je to čosi ako zdravotné stredisko. Vošiel som dnu a... prostredie nebolo prívetivé a nie to ešte pekné. Keď si na to spomeniem, ešte teraz ma prejde mráz po chrbte. Dávam si rýchlu sprchu a ideme na taxík. Zopár fotiek v prístave a sadáme na loď.



Vykúpaný, opálený, ale trochu aj sklamaný, z toho, že z dvoch dní pri mori sme tam boli iba jeden. Nabudúce si zajednám spiatočný lístok deň dopredu.

Deň potom

A veru že aj prekvapil. Zjedol som niečo na obed, alebo som slabo dezinfikoval večer predtým? Akokoľvek, takéto stavy bruchabôľu už tu nechcem nikdy zažiť. Studené poty, a podobné stavy, keď nevieš čo máš robiť...
Nadopoval som sa liekmi (žovočíšne uhlie + iné slovenské medikamenty) jeden deň na diéte... Nateraz je kríza zažehnaná. Dúfam že sa nevráti späť.

Jedlo vo Vietname

Jedlo, veľká neznáma a najviac obávaná vec, na ktorú som bol veľmy zvedavý.
V sprievodcovi o Vietname som si prečítal tieto rady: nikdy nejedzte jedlo na ulici a pozor na ľad, a nedostatočnú hygienu. Zaočkovaný som síce bol, ale to bolo len proti, žĺtačke a brušnému týfusu, ale čo ostatné choroby ktoré ma môžu postretnúť. Nechal som sa prekvapiť, veď nič iného mi ani neostávalo...

Hneď cestou z letiska si môj vietnamský kolega nenechal ujsť príležitosť najesť sa domácej stravy a už sme smerovali do akéhosi bufetu. Objednali mi a čakal som čo mi prinesú. Bola to vietnamská špecialita  phở gà, čo rozložené na drobné, znamená polievka s dlhými ryžovými rezancami s nakrájaným kuracím mäsom. Neskôr som vyskúšal aj ďalšie variácie s hovädzím mäsom, alebo s plodami mora. Všetky rovnako dobré. Pre lepšiu predstavu môžeš pozrieť aj priložený link. Pôvodné predstavy a plány, že si vystačím lyžicou sa pri pohľade do misy rozplynuli. Chtiac nechtiac, chytil som do ruky paličky a učil som sa s nimi narábať ako moje deti, keď šermujú príborom po tanieri. V pravej ruke som držal paličky a v ľavej lyžicu. Moje prvé pokusy neunikli pohľadom niektorých miestnych a videl som im na perách úsmevy. No čo každý raz začínal. Priniesli mi aj pivo, ktoré sa pije, ako všetko s ľadom. Počúval som radu zo sprievodcu a ľadu som sa radšej vyhol. Tváril som sa že ho nemám rád, čo bolo aj trochu pravda, ale teplé pivo tiež nebolo ktovie čo. Ďalšie dni keď som sledoval svojich európskych kolegov som sa osmelil k ľadu aj ja. V tom teple sa bez ľadu nedá piť ani káva. Ľad je distribuovaný "logistickými skupinami" ktoré ho prepravujú najčastejšie ako kúsky vo vreciach na motorke priamo k pouličnému predaju. Ale už som videl aj skoro metrové bloky ľadu, ktoré mal "kuriér" pripevnené na motorke nijak nechránené a išiel si ulicami. Pre "kultivovaného" európana čosi neuveriteľné.

Po prežitom prvom dni v práci kolega, ktorý bol dva mesiace so mnou na Slovensku organizoval párty, na ktorej som samozrejme nesmel chýbať. Asi desiati sme naklusali do miestneho podniku v meste Bien Hoa (odkiaľ väčšina kolegov aj pochádza a máme tu aj výrobu). Pri vchode ma zaujali tekéto akvária plné, kreviet, krabov a iných exotických potravín, ako sú hady, slimáky ale aj žaby. Tie sú po objednaní zabité a podchvíľou pripravené a servírované na stôl.






Ja som sa tváril trošku konzervatívnejšie a tak pečené a grilované krevety neboli až takou zlou voľbou na začiatok, a ďalej som sa už nechal prekvapiť.



Ďalej sme si objednali kačku a zajaca. Pre našinca celkom normálne potravina, ale exotickým bol spôsob prípravy. Keď zvieratá zabili, narýchlo pripravili vnútornosti a odchytenú krv zmiešali s korením a bylinkami a to všetko pekne servírovali na stôl. Že vraj to je lahôdka a že to musím ochutnať. Tak som si dal. Na prvý krát to až tak nechutilo, tak som to skúsil ešte raz. Tentokrát po vzore miestnych aj s bylinkami. Rovnako odporné, akurát tá krv už bola trochu tuhšia.

 

Tak som sa radšej vrátil k výborným krevetám a odpil som si z ďalšieho piva.
Ďalším chodom bolo pripravené čerstvé mäso na spôsob polievky...



Ochutnal som ešte z polievky chvíľu posedeli, dopili pivko a s plnými bruchami šli taxíkom pekne späť na hotel do Saigonu.

Ďalším miestom kde sa stretávam s nefalšovaným domorodým jedlom, je naša kantína v práci. Nie je to žiadna sláva, ale človek si nanevyberá. Niekedy sa to ťažko identifikuje, z čoho je jedlo pripravené. Ale dnes som tam jasne videl pekne na rezance nakrájané prasačie ušká zamiešané do šalátu spolu s mrkvou a ďalšou zeleninou. Žiadna slasť ale bolo to jedlé.
Veď aj my doma používame uši do tlačenky, ale takto som ich ešte nejedol :-)
Polievka je väčšinou vývar neidentifikovateľných surovín a nepoznanej zeleniny a bylín, do ktorej si s obľubou pridávam ryžu. Tej si môže zobrať každý podľa ľubovôle na zasýtenie, ako na Slovensku chlieb. Už ste niekedy uvarili ryžu a zabudli ste ju osoliť? Áno, presne tak chutí aj tá naša každodenná a ešte je k tomu taká pekná mäkká, rozvarená.

Jedlo nevyzerá nejako vábne, ale dúfam že je aspoň zdravé. (Kopec baktrérií, ktoré na tácke pri umývaní určite ostávajú zanedbávam)



a detail, tá ryba nemala chybu:



Tu je dôkaz že sa snažím zjesť naozaj všetko.



Už sa teším, v čom ma zas Vietnam milo prekvapí zajtra.

Vietnam - cesta a zoznámenie

Všetko sa to začalo pred pár týždňami v práci, keď sa mi naskytla možnosť služobne vycestovať do ďalekého mnou a mojím okolím doposiaľ nepoznaného Vietnamu. Moja manželka, vedomá si všetkého čo to obnáša mi v tejto ceste nebránila a naopak ma aj podporovala. Za čo som jej neskutočne vďačný,...

Možno sa to nezdá, ale naozaj som tu pracovne. Pôvodne som si myslel, že to bude trochu voľnejšie, ale v bežný deň si Vietnam až tak neužijem. Pracovný deň trvá rovnako 8 hodín ako na Slovensku, len ešte k tomu musím prirátať náročnú cestu do práce, ktorá trvá necelú hodinu a z práce kvoli zápcham dvakrát toľko. Čo znamená že som každý deň doma až po tme.

Podme však po poriadku

Keď mi plánovali let, tak tvrdili, že najvýhodnejší let bude pre mňa a firmu s odletom z Viedne a s medzipristátim v Dohe - hlavné mesto maličkého ropného štátu Qatar v susedstve Saudskej Arábie. (Ak Vám to nič nehovorí, netrápte sa, meno tejto krajiny som prvý krát počul pri vybavovaní letenky. Inak HDP krajiny patrí medzi top krajiny sveta.)

Pristátie o siedmej večer a čakanie 12 hodín na ďalší let sa mi zdalo príšerne veľa, ale kamarátka Miška mi poradila, že Arabi, väčšinou ponúkajú k letom s takou veľkou dierou medzi letmi ubytovanie v hoteli. Tak som sa na to opýtal a bolo to tak. Hotel bol síce mimo letiska, čo obnášalo krátky transport, ale výhodou bolo, že som mal transportné víza a tak som sa mohol po večeri trochu poprechádzať v centre mesta. Samozrejme večera a skoré raňajky pre ubytovaných hosti free. 

Dojmy z prechádzky?

Samé mešity a blízkovýchodná architektúra, Arabi poobliekaní do bielych odevov a na cestách veľká väčšina bielych áut. Samozrejme že ženy poobliekané a zahalené v čiernych burkach.

V hlave mi ostalo visieť zopár otázok... Napríklad, kde sa tu vzali tieto ťavy?

Posledný pohľad z hotela na svetlami hrajúcu panorámu.

Ráno sme opustili hotel a obdivovali novučké terminály na letisku v Dohe a tiež tie obrovské lietadlá, ktoré stáli a pohybovali sa pred našimi očami. Naše lietadlo sa vznieslo o siedmej hodine ráno a vo večerných hodinách sme pristáli na letisku v Saigone (časový posun + 4 hodiny oproti Dohe, celkovo + 6 hodin oproti Slovensku.) Lety trvali: 5 hodin do Dohy a 7 hod do Saigonu.

Ešte pohľad dovnútra lietadla.

Saigon 

Kedysi hlavné mesto "kapitalistického" Južného Vietnamu, ktoré komunisti v osemdesiatych rokoch premenovali a nazvali ho po najslávnejšom národnom buditeľovi Ho Chi Minh City. (Saigon znelo veľmy kapitalisticky)

Vrátil som sa do čias komunizmu, ale ten je taký voľajaký iný, voľnejší ako bol kedysi u nás. Tu je povolené súkromné vlastníctvo, svetové značky ako Coca-Cola a Heineken sa pijú ako ich vlastné. Nezdá sa mi, aby si tu boli všetci rovní a rovnejší, ako za oných čias v Československu. Čo ostalo rovnaké, je asi už len táto budova národného výboru, ktorú stráži hŕstka policajtov.

Len čo som si odfotil budovu Národného výboru, už sa pri mne pristavil nejaký miestny"sprievodca" na motorke a nechal som sa zviesť na adrenalínovú cestu po okolitých pamiatkach. Chybou bolo  len to, že som sa s ním jasne nedohodol na cene, čo ma vyšlo draho. (10 Eur za tri hodiny sa mi vtedy až tak veľa nezdalo, ale domorodý kolega mi to doteraz nevie odpustiť. No nič aspoň bol jeden vietnamec šťastnejší)

Tieto zábery sú nefalšované a v skutočnosti to vyzerá ešte oveľa akčnejšie. Neveril som tomu, že to môže takto vyzerať, až kým som to nezažil na vlastnej koži. Počet motoriek na cestách v Saigone odhadujú na tri milióny. (Táto metropola má okolo 6 mil. obyvateľov)

Výhoda mať sprievodcu sa preukázala v tom, že som si rýchlo a pohodlne pozrel hlavné pamiatky a sem tam ma aj odfotil :-)

Najväčší dojem však na mňa zanechalo Múzeum následkov (Vietnamsko-Americkej) vojny

Niektoré autentické fotografie boli silnejšie, ako akčné filmy natočené na štýl "Rambo" z vojny vo Vietname.  

"Agent Orange" (chemická zbraň) v akcii bol nemilosrdný voči prírode a ešte viac k nič netušiacim obyvateľom.

 

Ďalšie fotky pre silnejšie žalúdky na stránke:

http://downtheroad.org/Asia/Photo/3Vietnam_Pictures/3War_Remnants_Museum.htm

Svoju chybu si uvedomil aj istý amercký seržant, ktorý sa ospravedlnil celému Vietnamskému ľudu a vrátil svoje vyznamenania.

Ďalej sme pokračovali v ceste pozrieť nejakú starú Pagodu.

 

Potom som už bol dosť unavený a ukončili sme cestu pri námestí s hlavnou poštou a Bazilikou Notre Dame,  kde sa s obľubou fotografujú mladomanželia ako na bežiacom páse. 

Na pracovníkov hlavnej pošty a turistov dozerá sám veľký Ho Chi Minh.

Keď je teplo treba oddychovať, to si uvedomujú domorodí obyvatelia. 

 

Inšpiroval som sa nimi a na chvíľu som si sadol v parkuk na lavičku a listoval bedecker o Vietname. Trochu oddýchnutý som šiel do baziliky, aj  sv. omšu. Tá však bola ako ináč po vietnamsky. Aspoň "Amen" som rozumel. :-)

Ďakovné tabuľky za uzdravenia a pomoc Panne Márii sú uložené až po samý strop.

Zatiaľ stačí,...