Posilnení vchádzame do prístavu, nejaký miestny na móle nás nechce pustiť, a posunkovou rečou nás posiela späť do pokladne... Tam sa dozvedáme správu, ktorá nás veľmi rozhorčila. "Loď je zrušená." Štyria cudzinci (akoby z iného sveta - a to sme len z Európy) sa na seba pozeráme, že čo sa deje. Ako môže byť loď zrušená, keď si si kúpil na ňu lístky. Nemecký kolegovia škaredo nadávajú. Ja sa držím, nepridávam sa k nim, ale vo vnútri ma to tiež veľmi štve, hovorím si toto zažiješ len vo Vietname.
Ponúkli nám lístky na najbližšiu voľnú loď, ale tá bola až o 11:30. To sme si povedali, že si ich kúpime a už nikde z prístavu nejdeme a nenecháme sa predbehnúť nikým a tak sme čakali 1,5 hod v prístave, kým sa konečne nalodíme.
Vung Tao
Asi po dvojhodinovej plavbe sme dorazili do prístavu. Taxíkom sme sa dopravili na pláž. Hľadali sme niečo pod zub. Aby si aj naše chuťové poháriky a žalúdok užili mora, tak sme sa rozhodli pre plody (dary) mora. Tie sú tu najčerstvejšie a asi aj najlacnejšie. Krevety a chobotničky chutili delikátne. A tak posilnený na tele vydali sme sa na pláž. Voda bola veľmi teplá a pri spomienke na mesiac november ma to hrialo ešte viac. Vyšantili sme sa vo vlnách a počkali na "vietnamsko-slovenského kolegu", ktorý bol zajednať ubytovanie. Jedna izba pre dve osoby 200 tisic dongov (cca 7 Eur :-) Pre bielych, by to bolo samozrejme o trochu viac.
Po osviežujúcej sprche sme sa šli pozrieť na večeru, samozrejme, čo nám more nadelilo. Stánky s jedlom sa prehýbali pod rôznymi druhmi morských živočíchov.
Toto mám jesť? V duchu som sa pýtal, a zároveň si aj odpovedal, že ak nie dnes, tak už potom neviem kedy. Objednali sme si asi kilo mušlí a kilo chobotníc.
Čuduj sa svete, celkom mi to zachutilo, ale pre istotu som to všetko zajedal sladkými zemiakmi.
Po večeri som si šiel sadnúť k moru a vychutnával si tú silu, ktorá prichádza v prílive. V diaľke svetlá rybárskych lodí a ja v tichu ďakujem Bohu, za to všetko úžastné čo pre nás stvoril.
Táto neopísateľná energia ma hneď navnadila prísť na pláž a pozrieť si východ slnka. Dostal som však akúsi milnú informáciu a bol som na pláži hodinu pred východom slnka. Všade naokolo samá tma a ja som sa túlal hlavnou ulicou a pozoroval životy predavačov, ktorí ako by nemali ani svoj domov a spávali vo svojich stánkoch na ulici.
S pribúdajúcim časom sa rozplynuli aj moje nádeje na gýčový východ slnka, pretože bolo zamračené. Ale domorodcom to nejako nevadilo. Oni si užívali ešte dozvuky prílivu a kúpali sa.
.Pokúšal som sa napísať odkaz aj svojej manželke Janulke, ale dlho to tam nevydžalo, more to zmazalo velmi rýchlo.
Ale poučil som sa, ďalší odkaz som už napísal trochu vyššie.
A ešte jedna dokumentačná, že som tam naozaj bol.
Pri pohľade na hodinky som si uvedomil, že by som sa mohol ešte trochu natiahnuť. Veď do oficiálneho budíčka našej skupiny som mal ešte čas. Po prebudení opúšťame "penzión" priamym smerom sa vydávame na pláž. Cestou si dáme v pouličnom stánku "európske raňajky", bageta, syr a čosi podobné ako praženica. A ako ináč vietnamska kávička s kandizovaným mliekom a ľadom (Cafe Số đã). Hneď po raňajkách sa vydávame do vĺn juhočínskeho mora, ktoré je príjemne teplé. Chvíľu som si zaplával a za pár minút, som sa vyvalil na breh ako veľryba, ktorá uviazla v plytčine. A ako tak ležím, vlnky sa so mnou hrajú, všimla si ma skupinka vietnamských mladých, a volajú ma, či nejdem s nimi hrať volejbal. Prehovorili ma, ale na môj obľúbený šport sa to vôbec nepodobalo. Bolo to trápne hádzanie si lopty do kruhu tak, aby to nechytil ten v strede. Ale aby som im urobil radosť, tak som ostal. Celkom som sa do toho zahryzol, a hral som doslova "o zlomkrky". Pri jednom naháňaní za loptou mi napadlo, že tam budem rýchlejšie, keď sa hodím do vody a doplávam. A tak som skočil...
Hlava narazila na dno a seklo ma v krku. Skúsim sa otočiť napravo a naľavo, síce s bolesťami, ale ide to. Ďakujem Bohu za to, že to nedopadlo horšie. Postavím sa a voda mi siahala po kolená. V duchu krútim hlavou a hovorím si, to som ale riabny blbec. Nešiel som hrať futbal, aby som si neublížil a skoro sa zabijem v polmetrovej vode. Rozlúčil som sa s domorodcami a pridal som sa k našim, ktorí plávali vo vlnách. Po pol hodinke pozriem na hodiny a uvedomím si, že už musíme ísť preč, aby sme stihli našu loď, ktorá varážala už o 11:30. A to sme si lístky kúpili vpredvečer, na čo najneskorší čas odchodu.
Hľadám miesto kde sa osprchovať, pýtam sa, nasmerovali ma do jednu z mála budov na pláži. Červený kríž na stene budovy budil dojem, že je to čosi ako zdravotné stredisko. Vošiel som dnu a... prostredie nebolo prívetivé a nie to ešte pekné. Keď si na to spomeniem, ešte teraz ma prejde mráz po chrbte. Dávam si rýchlu sprchu a ideme na taxík. Zopár fotiek v prístave a sadáme na loď.
Vykúpaný, opálený, ale trochu aj sklamaný, z toho, že z dvoch dní pri mori sme tam boli iba jeden. Nabudúce si zajednám spiatočný lístok deň dopredu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára