Všetko sa to začalo pred pár týždňami v práci, keď sa mi naskytla možnosť služobne vycestovať do ďalekého mnou a mojím okolím doposiaľ nepoznaného Vietnamu. Moja manželka, vedomá si všetkého čo to obnáša mi v tejto ceste nebránila a naopak ma aj podporovala. Za čo som jej neskutočne vďačný,...
Možno sa to nezdá, ale naozaj som tu pracovne. Pôvodne som si myslel, že to bude trochu voľnejšie, ale v bežný deň si Vietnam až tak neužijem. Pracovný deň trvá rovnako 8 hodín ako na Slovensku, len ešte k tomu musím prirátať náročnú cestu do práce, ktorá trvá necelú hodinu a z práce kvoli zápcham dvakrát toľko. Čo znamená že som každý deň doma až po tme.
Podme však po poriadku
Keď mi plánovali let, tak tvrdili, že najvýhodnejší let bude pre mňa a firmu s odletom z Viedne a s medzipristátim v Dohe - hlavné mesto maličkého ropného štátu Qatar v susedstve Saudskej Arábie. (Ak Vám to nič nehovorí, netrápte sa, meno tejto krajiny som prvý krát počul pri vybavovaní letenky. Inak HDP krajiny patrí medzi top krajiny sveta.)
Pristátie o siedmej večer a čakanie 12 hodín na ďalší let sa mi zdalo príšerne veľa, ale kamarátka Miška mi poradila, že Arabi, väčšinou ponúkajú k letom s takou veľkou dierou medzi letmi ubytovanie v hoteli. Tak som sa na to opýtal a bolo to tak. Hotel bol síce mimo letiska, čo obnášalo krátky transport, ale výhodou bolo, že som mal transportné víza a tak som sa mohol po večeri trochu poprechádzať v centre mesta. Samozrejme večera a skoré raňajky pre ubytovaných hosti free.
Dojmy z prechádzky?
Samé mešity a blízkovýchodná architektúra, Arabi poobliekaní do bielych odevov a na cestách veľká väčšina bielych áut. Samozrejme že ženy poobliekané a zahalené v čiernych burkach.
V hlave mi ostalo visieť zopár otázok... Napríklad, kde sa tu vzali tieto ťavy?
Posledný pohľad z hotela na svetlami hrajúcu panorámu.
Ráno sme opustili hotel a obdivovali novučké terminály na letisku v Dohe a tiež tie obrovské lietadlá, ktoré stáli a pohybovali sa pred našimi očami. Naše lietadlo sa vznieslo o siedmej hodine ráno a vo večerných hodinách sme pristáli na letisku v Saigone (časový posun + 4 hodiny oproti Dohe, celkovo + 6 hodin oproti Slovensku.) Lety trvali: 5 hodin do Dohy a 7 hod do Saigonu.
Ešte pohľad dovnútra lietadla.
Saigon
Kedysi hlavné mesto "kapitalistického" Južného Vietnamu, ktoré komunisti v osemdesiatych rokoch premenovali a nazvali ho po najslávnejšom národnom buditeľovi Ho Chi Minh City. (Saigon znelo veľmy kapitalisticky)
Vrátil som sa do čias komunizmu, ale ten je taký voľajaký iný, voľnejší ako bol kedysi u nás. Tu je povolené súkromné vlastníctvo, svetové značky ako Coca-Cola a Heineken sa pijú ako ich vlastné. Nezdá sa mi, aby si tu boli všetci rovní a rovnejší, ako za oných čias v Československu. Čo ostalo rovnaké, je asi už len táto budova národného výboru, ktorú stráži hŕstka policajtov.
Len čo som si odfotil budovu Národného výboru, už sa pri mne pristavil nejaký miestny"sprievodca" na motorke a nechal som sa zviesť na adrenalínovú cestu po okolitých pamiatkach. Chybou bolo len to, že som sa s ním jasne nedohodol na cene, čo ma vyšlo draho. (10 Eur za tri hodiny sa mi vtedy až tak veľa nezdalo, ale domorodý kolega mi to doteraz nevie odpustiť. No nič aspoň bol jeden vietnamec šťastnejší)
Tieto zábery sú nefalšované a v skutočnosti to vyzerá ešte oveľa akčnejšie. Neveril som tomu, že to môže takto vyzerať, až kým som to nezažil na vlastnej koži. Počet motoriek na cestách v Saigone odhadujú na tri milióny. (Táto metropola má okolo 6 mil. obyvateľov)
Výhoda mať sprievodcu sa preukázala v tom, že som si rýchlo a pohodlne pozrel hlavné pamiatky a sem tam ma aj odfotil :-)
Najväčší dojem však na mňa zanechalo Múzeum následkov (Vietnamsko-Americkej) vojny
Niektoré autentické fotografie boli silnejšie, ako akčné filmy natočené na štýl "Rambo" z vojny vo Vietname.
"Agent Orange" (chemická zbraň) v akcii bol nemilosrdný voči prírode a ešte viac k nič netušiacim obyvateľom.
Ďalšie fotky pre silnejšie žalúdky na stránke:
Svoju chybu si uvedomil aj istý amercký seržant, ktorý sa ospravedlnil celému Vietnamskému ľudu a vrátil svoje vyznamenania.
Ďalej sme pokračovali v ceste pozrieť nejakú starú Pagodu.
Potom som už bol dosť unavený a ukončili sme cestu pri námestí s hlavnou poštou a Bazilikou Notre Dame, kde sa s obľubou fotografujú mladomanželia ako na bežiacom páse.
Na pracovníkov hlavnej pošty a turistov dozerá sám veľký Ho Chi Minh.
Keď je teplo treba oddychovať, to si uvedomujú domorodí obyvatelia.
Inšpiroval som sa nimi a na chvíľu som si sadol v parkuk na lavičku a listoval bedecker o Vietname. Trochu oddýchnutý som šiel do baziliky, aj sv. omšu. Tá však bola ako ináč po vietnamsky. Aspoň "Amen" som rozumel. :-)
Ďakovné tabuľky za uzdravenia a pomoc Panne Márii sú uložené až po samý strop.
Zatiaľ stačí,...
Teda Mirec..pekny zaciatok cestopisu..tesime sa na pokracovanie
OdpovedaťOdstrániťTomovicovci