Pri bráne ma vítal môj nový priateľ diakon Joseph Nguyen Xuan Quang. (v skratke iba don Joseph). Pozval ma dovnútra a spravil mi menšiu exkurziu. Po nej som sa porozprával s miestnymi mladými, ktorí boli zo mňa unesení. Nie že by som bol až taký „in“, ale bol som pre nich atrakcia, pretože som „iný (biely)“. A začal nekonečný kolotoč otázok: What’s your name?, How do yo do?,... Zdalo sa mi, že som ich počul najmenej sto krát... Ale aj napriek tomu som sa pri týchto mladých oblečených zväčša vo futbalových dresoch obľúbených európskych klubov, cítil veľmi dobre, skoro ako doma. Asi to bolo preto, že som opäť cítil niečo, čo je môjmu srdcu blízke. Sú to mladí, ktorí spoznali ducha don Boska, ktorý už viac ako 180 rokov oslovuje životy mladých po celom svete. Na záver som sa šiel s prejsť s mladými do blízkeho okolia a zdalo sa mi to priam neuveriteľné, že naša cesta viedla popri piatich kostolov. (Ich intenzita bola vyššia ako na námsestí v Trnave :-) Na moju otázku mi bolo odpovedané, že kostoly boli postavené pred pár desaťročiami, keď utekali katolíci z komunistického severu a nachádzali svoje miesto tu na predmestí Saigonu.
Ďalší deň ma pozvali na detskú svätú omšu, ktorá začínala o 6:00. Takto skoro som v nedeľu už dávno nevstával. (Niečo po piatej) Zážitok z kostola ma veľmi oslovil, všetci v školských uniformách. Naozaj pekný pohľad.
Po svätej omši som bol pozvaný na raňajky, čomu som sa veľmy potešil, lebo už mi aj dosť škvrkalo v bruchu. Jediným chodom bola tradičná polievka s dlhými rezancami Pho Gá. Posilnení sme vyšli von a nechápavo som pozeral čo sa robí. Všetci mladí nastupovali na ihrisku, čo je tu celkom bežné. Podobné rituály som zazrel aj v iných miestnych školách, ale vtedy mali všetci na krku červené pionierske šatky.
V duchu som sa pýtal čo sa bude diať, ale pochvíli som dostal odpoveď na moju otázku. Skupinky detí sa postupne rozišli nájsť si miestečko, kde mali čosi podobné ako hodinu náboženstva.
Na jednu si ma aj zavolali, aby som čosi povedal o sebe. Tak som sa im priznal, že mám rodinku a že som jedným z nich, pretože som svoje detstvo strávil u saleziánov a aj teraz sa tam veľmi rád vraciam,...
Katechézu vystriedalo čosi praktické aplikovateľné pre ich životy, keď im tento sympatický mladík hovoril o nástrahách virtuálneho sveta...
Trošku unudený z počúvania iba vietnamského jazyka, som si šiel kúpiť ľadovú kávu a hneď za bránami kostola ma prekvapila takáto rušná ulica, kde ste mohli kúpiť úplne všetko na nedeľný obed.
Alebo radšej rybu? Žiaden problém. Zaručene čerstvé, niektoré sa ešte na misách hýbali.
Pohľad z ulice na saleziánsky kostol. Ak by ste náhodou šli okolo, môžete sa zastaviť. :-)
Po mojom návrate sa už chlapci za zvukov futbalových hymnických piesní rozdeľovali do družstiev. Ešte úvodná fotka a turnaj sa môže začať.
Rozlišovačky majú, ale to hádam nechcú hrať v sandálach a šľapkách? Jasné že nie. Aby náhodou nikomu neublížili, všetci sa vyzuli a hrali naboso.
Ťažko pochopiteľné pre Európana, upokojujem sa tým, že to hrajú iba deti, ale ak nastúpi dorast tak to bude určite iné. Nie nebolo. Neviem si predstaviť svojich 80 kíl behať bosý po betóne, veď to sa ani nedá. Alebo áno?
Tu je don Joseph s mladými, ktorí ho majú určite veľmi radi. Ktovie či sa ešte stretneme.
Pred obedom sa turnaj skončil a všetci šli domov na obed. Ja som sa naobedoval s bratmi a potom sme spolu s don Josephom šli na kávu do krásnej oázy v tejto neusporiadanej džungli domov, malých obchodíkov, trhov a všakovakého neporiadku. Objednali sme si ako tradične - Kafé Só Da. Vietnamská káva, ktorá je pripravená špeciálnym spôsobom prekvapkávania silného druhu vietnamskej kávy do pohára s kondenzovaným mliekom. To sa potom spolu zamieša a vleje do pohára naplneného ľadom. Celkom jednoduché, ale nenapodobiteľné a výborné.
Vianočná výzdoba mi najmä kvôli teplu, ktoré tu zažívam pripadá neuveriteľná Naozaj sa blížia vianoce? Nechce sa mi tomu veriť.
Tento víkend ma na vietnamské pomery vyšiel pekne draho, ale poviem Vám stál za to...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára