Cu Chi tunels

Moje plány pre posledný víkend boli veľké. Chcel som navštíviť mesto Dalat, situované v horách, ale kolega, ktorý odtiaľ pochádza nemohol ísť so mnou, a cestovať samému 300 km (čo po vietnamských "necestách" znamená 7 hodín) mi neodporúčali. Spýtal som sa ešte ďalšieho kolegu, či nemá cez víkend čas a nakoniec sme sa dohodli, že v sobotu môžme kdesi skočiť. Nachystať sa o ôsmej vyrážame. Za rána na motorke bolo ešte trochu chladno, ale ja som zvyknutý na iné teploty... Niečo pod 25°C nie je až taká veľká zima. Teplota však veľmi rýchlo stúpala, takže som sa nebál, že mi bude chladno. Pretláčali sme sa v množstve motoriek nákladiakov, až sme sa dostali za predmestia Saigonu. Tam už nás vítala typická scéneria tejto oblasti. Ryžové polia popretkávané zavlažovacími kanálmi. Vychutnával som si túto cestu a nasával som vietnamsky vidiek plnými dúškami. Po dvoch hodinách cesty sme dorazili na miesto, ktoré je slávne odbojom vietnamských partizánov, ktorí si v tejto oblasti za dlhé roky vybudovali siete tunelov o dĺžke 200 km. Túto trojúrovňovú sieť obidlí, a bunkrov začali budovať roľnícky bojovníci na konci štyridsiatych rokoch, ešte počas vojny proti Francúzku.



Táto unikátna sieť tunelov obsahovala všetko potrebné pre prežitie. Nemocnicu, školu, kuchyne, ubytovne, studne, komíny a vetracie šachty... Tieto tunely boly opäť používané neskôr vo vojne s USA. Toto miesto bolo najviac z celého Vietnamu ostreľované a bombardované. Nevybuchnutú muníciu miesni rozobrali a vyrábali z nej vlastnú, ktorú používali v odboji. Známky podzemného života boli na povrchu takmer neviditeľné. Všetko dôkladne zamaskované, ako aj tento vchod do podzemného bunkra, z ktorého v čase potreby strieľali na nepriateľa.



Ty kokso tak to je riadne malý vchod. Tam by som sa v živote nezmestil.



V tom moje myšlienkové pochody prerušuje pozvanie sprievodcu, aby som to šiel vyskúšať. Očividne som nebol miestny a nebol až taký tučný. Bol neodbytný a tak som sa nechal ukecať a ukázať mu, že to nejde. Počúvam taktiku, boky na uhlopriečku a potom ruky nad hlavu aby ramená nebolil až také široké a...



Dokázal som to, hoc moja postava má ešte ďaleko od priemerného vietnamca.



Pohľad do jedného z tunelov. Tie pre zahraničných turistov boli mierne zväčšené, aby mohli nimi prejsť aspoň niektorí. Aj tak som musel chodiť riadne skrčený, pre objemnejších, nepriechodné :-(



Potom ešte návšteva chrámu pamäti mučeníkov Ben Duoc.





Vo vnútri oltár s bustou Ho Chi Minha, pred ktorým tleli vônne tyčinky.



Po chvíli sem prišla skupina mladých vojakov, aby vzdala úctu tomuto slávnemu človeku.



Za pagodou sa nachádzal tento "Symbol národného ducha".



Ešte fotka na záver a ideme preč.



Úspešne sme odignorovali možnosť zastrieľať si zo samopaľa AK-47. Nejako ma tie zbrane nezaujímajú. Radšej som si vychutnával prírodu, ktorá sa tu po 4Otich rokoch obnovila veľmi pekne. Opúšťame areál a v myšlienkach sa pohrávam s tým ako sa vyhnúť motorke. Na úzke sedlo nie som až tak zvyknutý. Nemám však inú možnosť, štartujeme a nasadám. Odmenou mi však bolo, keď sme konečne zastali pri ryžovom poli, ktoré práve dozrievalo.



Potvrdzujem, ryžové pole je celý čas pestovania zaliate vodou. Presvedčil som sa o tom na vlastné oči. Tu je dôkaz.



Hneď cez cestu na druhom poli ryža začínala ešte len rásť.



Trochu ma zarazilo, že tento biedny domček bol obývaný. Zazrel som v ňom zvedavú detskú tvár, ktorá nakukla von cez škáru, že čo sa to deje pred ich domom.